Bol obyčajný štvrtok, deň ako každý iný, ale predsa bol niečím výnimočný. Kráčajúc mestom zdvihol telefón a zavolal kamarátovi, že čo robia večer. Dozvedel sa, že ich spoločný kamoš má narodky a teda dobre by bolo ho ísť večer pozrieť. Namieril si to rovno do obchodu, že mu kúpi aspoň fľašu vína a s neistotou sa vybral k nim. Nečakala tam žiadna veľká oslava, ba naopak, bol tam len Maťo a oslávenca nikde. „Prídem o pol hodinu“ povedal do telefónu. A tak postupne sa ľudia zbierali a pribúdalo aj alkoholu.
V jednom okamihu však prišiel šok. „Vošla si dnu, tvoje oči svietili ako trblietajúce sa hviezdy na jasnej nočnej oblohe, úsmev žiaril ako horúce letné slnko.Nikdy by ma nenapadlo, že sa to opäť raz stane.“ pomyslel si. Presne tak! „Od prvej chvíle čo som ťa videl, som videl v tebe niečo, čo ma nesmierne priťahovalo. Neviem dodnes čo to bolo. Ani neviem odkiaľ som zobral tvoje tel. číslo hoci matne sa mi zdá, že som ho mal priamo od teba.“ „No kto by si to pamätal po toľkých pohároch vodky? Ani neviem ako sme sa dostali do mesta, a ani neviem prečo som nakoniec skončil vedľa teba. Jediné čo si však pamätám sú tie príjemné veci a to, že sme len tak sedeli vedľa seba a kto to začal neviem. No prišiel prvý bozk a to sa stať nemalo. Neviem čo som si myslel, keď sme odchádzali držiac sa za ruky. Nezvyknem len tak bežne s niekým skončiť a to už vôbec nie s niekým koho vôbec nepoznám.“ Toto bola však pre neho výnimka a niečo sa v jeho vnútri zmenilo. Cítil, že mohla by to byť tá pravá. No ako všetko raz začína, všetko raz aj musí skončiť. Prišli prázdniny a teda čas, keď sa museli načas rozísť. Zostali však v kontakte cez „facebook“ a telefón. Dni ubiehali a on sa tešil, že sa konečne uvidia. Cez net sa čosi o sebe dozvedeli, no stále to nestačilo na to, aby mohol povedať, že ju pozná dobre.
Konečne nadišiel deň, keď sa mali stretnúť a len tak von ísť pokecať.
Stál pred vchodom budovy a čakal kedy sa konečne objaví. Prešlo päť minút a dvere sa pomaly otvorili. „Ahoj“ povedala. „Ahoj“ automaticky vyšlo z jeho úst. „Kam pôjdeme?“ „Mne je jedno“ odpovedala Alex. Rozhodol za oboch, že pôjdu do „Insomnie“. Bol to klub v centre mesta, kde prevažne chodili rockeri. Vedel, že aj ona je ten typ a práve preto vybral toto miesto.
Vošli dnu, len tak kecali pri pive a pozerali jeden na druhého. V jej očiach bolo badať nespočetné množstvo úprimnosti a jej úsmev na tvári rozosmieval aj jeho. On sa cítil síce hanblivo, no po chvíli to prekonal a rozviazal sa mu jazyk. A ako minúty ubiehali, čas letel, oni len sedeli a kecali o všeličom možnom, čo ich len napadlo chlipkajúc z piva.
No on aj tak nebol vo svojej koži a cítil sa dosť divne. Nevedel, či to je tým, že má pri sebe takú úžasnú spoločnosť alebo prečo? No vedel, že je to človek, ktorých na svete nájsť ťažko a to ho upokojovalo. Vedel, že Alex má veľmi zložitú povahu, a že je ťažko pochopiť jej pohnútky i činy. No veril, že časom sa ju naučí chápať.
S úderom jedenástej hodiny nočnej sa pobrali, že idú domov. Cestou samozrejme ešte kecali, trápne ticho, ako to býva v častých prípadoch ľudí, ktorí sa nepoznajú, snáď ani nenastalo.
Keď prišli domov, každý šiel svojou cestou. No jemu to nedalo, a chcel sa presvedčiť, že sa ozaj cítila dobre a tak zobral telefón a napísal jej sms. „Ahoj. Dúfam, že si sa cítila dobre? Ak budeš súhlasiť, môžme si to niekedy zopakovať.“ Odpoveď prišla prakticky ihneď: „Ahoj. Jasné. Cítila som sa ok. A súhlasím. Ešte sa dohodneme. Dobrú noc.“
Autorské práva na obrázok: 4ever.sk
Celá debata | RSS tejto debaty